Na tému škôlky – áno či nie?

Skoro neexistuje domácnosť, kde by sa v uplynulých dňoch neriešila škola či škôlka. Priznávam, že to tak bolo aj u nás. Na jednej strane je to, čo som cítila, že by mi vyhovovalo najviac. A to, že som vedela, čoho sa Dedinské dieťa bojí. Ale na strane druhej ma miestami valcovali vonkajšie tlaky okolia. A povedzme si úprimne, aj môjho Dedinského tatu.

Keď si ho necháš doma, vychováš z neho odľuda. Ako ho teda budeš socializovať, nech nie je taká poserútka? No tak bude na úvod plakať, ale napokon si zvykne. Všetci si zvyknú. Život sa s ním aj tak nebude maznať, nemôžeš ho vychovávať v bubline. Čím skôr to pochopí, tým lepšie!

Posledné týždne pre mňa boli tažké. Bilo sa vo mne toľko svetov a na povrch vyplávalo toľko mojich starých detských krívd. A tak som opäť po roku vyhľadala láskavú pomoc Zuzky Šimkovej Péliovej, ktorá mi bola múdrym radcom aj v prípade môjho pôrodu. A chcela som vedieť len jednu zásadnú vec – či to, čo cítim, nie je len nejaká upätá materinská úzkostlivosť a či tým svojmu dieťaťu v konečnom dôsledku celkovo neuškodím.

Potvrdila mi, že tým, ak teraz nasilu svoje Dedinské dieťa do škôlky dám, tak to z neho ešte automaticky sociálne obratného priebojného jedinca spraviť nemusí. Môže, ale nemusí. Áno, škôlka môže ustráchaným jedincom pomôcť oťukať sa, ale takisto ich môže v tomto rannom veku ešte viac zablokovať. A tie bloky si potom so sebou budú nosiť celý svoj život. Tak ako si ich nosíme mnohí z nás. Ako to vo finále bude s vašim dieťaťom, dopredu nikdy neviete. Ale jedno je isté – čím staršie dietko, tým ľahšie dokáže rôzne (aj náročné) sociálno-spoločenské situácie vyhodnocovať a samo zvládať.

Dať či nedať?

Poviem vám teda, ako som sa napokon rozhodla ja. Ako to cítim. Nie preto, že vás chcem presvedčiť o nejakej svojej pravde. Neexistuje jedna cesta. Pretože neexistujú rovnaké deti, rovnaké rodiny, rovnaké podmienky. Každý jeden prípad je jedinečný. Píšem vám o tom preto, že tu možno existuje nejaký ďalší rodič, ktorý sa vyskytol v podobnej situácii a možnože jediné, čo teraz hľadá je morálna podpora.

Moje Dedinské dieťa je dobrá láskavá bytosť, ale veľmi ustráchaná. Čo má zrejme priamy vplyv na to, že je aj veľmi poslušný. Najmä na verejnosti (doma sa o tom dá občas polemizovať). Nepobehuje, nevymýšľa, neberie nikomu hračky a vždy sa sám od seba drží poslušne za ruku.

Do detského kútika a na ihrisko vstúpi jedine, keď je prázdne. Nezapája sa do verejných atrakcií pre deti. Mestské dni, tancovačky, fašiangy ani žiadne slávnosti mu nič nevravia. Akonáhle sú tam ľudia, je to preňho pasé. Ale! Pritom sa veľmi rád hrá. Jeden na jedného. Pokojne s rovesníkom, starším, mladším, dospelákom. Kýmkoľvek, kto nie je načisto pojašený a pekne si spolu vedia kreovať hru.

No a teraz si zoberte, že by som takéto dieťa hodila do škôlky, kde bude dalších 20 detí. Rôznych. Utiahnutých, ale aj ten pravý opak. A nebude tam mama, ku ktorej by mohol odísť, keby mu to vadilo. Tak ako to robí vždy, keď do kútika vstúpia cudzie deti. A hlavne tam nebude toto prťavé, s ktorým sa nadovšetko milujú. S ktorým sú ako jin a jang. A jeden bez druhého sú ako telo bez duše.

Dedinské dieťa a Dedinské bábo sú povahovo absolútne odlišné osobnosti. A zrejme práve preto, keď sú spolu, tak vytvárajú tak dokonalý celok. Za nebojácnosť a odvahu je tu Dedinské bábo, za múdrosť a rozvahu zasa Dedinské dieťa. Rozdeliť ich, aspoň nateraz, mi nedáva zmysel. Tým by som len docielila mať každé ráno doma jedného uplakaného prestrašeného škôlkára a celý deň lezúňa, ktorému treba byť nonstop v pätách, aby niečo nevyviedol.

Keď ich teraz nechám tak, ako to sú, mám doma partičku dvoch nezbedných bratov, ktorí si ten čas spolu naozaj naplno užívajú. A ako Bábo rastie, tak budú stále viac. A hlavne – budujú si spolu na celý život nepretrhnuteľné súrodenecké puto!

Netvrdím, že toto rozhodnutie je konečné na veky vekov alebo že je riešením pre každú rodinu. Nie je. Je to riešením pre mňa a nás. Pre život aký vedieme. Pre prácu akú pracujeme. Tak ako to intuitívne cítime v tejto danej chvíli.

A možno, keď sa budeme mať potrebu socializovať sa v o čosi väčšej skupinke, tak sa nejako stabilnejšie pripojíme ku krásnemu vznikajúcemu domškoláckemu projektu Ťahanovská záhrada.

Foto: Dedinská mať

2 thoughts on “Na tému škôlky – áno či nie?

  1. Aj ja mam dvoch chalanov a presne rovnakych! Starsi pokojny, mudry, neoblubuje kolektivy, najlepsie jeden na jedneho a mladsi lozi kam sa da aj tam kam sa starsi boji , huncut 😀
    Krasne napisane. Riesime to tiez. Starsi zacal chodit a po tyzdni prestal a nechce nechce nechce a vidim, ako ho to odlucenie tyra. Skolla sa mu paci,len ta samota nie. Tak zatial je doma a cakame..vraj kym bude velky ako tatinko a potom uz sam bude chciet 😀

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s