Cesta za jednorožcom

Tí z vás, ktorí ma sledujú aj na Instagrame si už možno všimli, že je to iba nedávno, čo som fotila pre Rischino. Bola to pre mňa, tak ako každé jedno fotenie, opäť veľká výzva, radosť, ale aj  zodpovednosť. A navyše toto fotenie bolo tak trochu iné. Všetko totiž vyšlo úplne inak, ako bolo naplánované..

Ak chcete vedieť viac, začítajte sa so mnou do tohto článku. Síce dlhšieho, ale verím, že pobaví. Tu sa toho dozviete viac o našej strastiplnej ceste za jednorožcom. Taktiež pikošky o samotnej Zuzke, zakladateľke Rischina, ktoré ste isto ani nechyrovali. A v závere sa vám priznám k backstageovému faux-pas, ktoré si po celý ten čas takmer nikto nevšimol..

Keď mi Zuzka Cachovanová z Rischina napísala, veľmi som sa potešila. Jasné, že ju poznám a jasné, že poznám aj Rischino. Dokonca s ním mám aj osobnú skúsenosť. Z nosiča XXL sa vytešujem už viac než rok a nedám na neho jedným jediným slovkom dopustiť. A okrem toho.. Kto ma pozná, vie, že šatky a všeeetky nosiace pomôcky sú moja veľká slabosť.

So Zuzkou sme si teda vymenili niekoľko popolnočných správ a naša predstava bola jasná – sneh, čierna kobyla, nádherná tmavovláska s dieťaťom a k tomu hebká šatka jednorožca.

Processed with VSCO with a6 preset

Tak toto trochu nevyšlo

Snehu nikde a za modelku som si tiež vybrala Pepe z Mamiky. No dobre no, to už žartujem. Viete predsa, že sa spolu dobre poznáme a neustále doberáme. Ale snehu nebolo aj tak..

Inak najväčším paradoxom je, že v čase keď píšem tieto riadky za oknom poletujú vločky. Perinbaba má teda skutočne dobrý zmysel pre iróniu..

Ranč

A tak som aspoň hľadala ranč. A našla som. Krásny. Neďaleko. Ale v tom do hry prišla E., kamarátka Pepe. No a E. vraví: “Kamoš má v Stropkove ranč s andalúzkymi koňmi, idem tam tento víkend!” A my s Pepe jednohlasne: “Supeeeer, pridáme sa!

Sobota

A tak sme vstávali v sobotu o pol 7 ráno. Až som plakala, keď som si na ten čas nastavovala na budíku. Dedinského tatu s Dedinským dieťaťom a Ozrutou som doma opúšťala ešte spiacich. Pepe ma vyzdvihla a šli sme..

Nie celkom ranč

Cestou do Stropkova sme asi 3x poblúdili. A to som tam jazdievala celé svoje detstvo, lebo odtiaľ pochádza Dedinský dzedo. Namiesto hodiny a niečo sme putovali dva a pol hodiny. A potom ešte ďalej, do dedinky, kde žijú už len rysy, vretenice a zopár vrán.

No a tam, v pôvodnej starej malebnej chalúpke, bez kúpeľne a latríny, nás čakal kamoš Kajo. Milovník koní, bojových umení a japonského čaju.

Prvá zastávka

Po zoznámení, zvítaní a pohostení, som si uvedomila, že nás začína tlačiť čas a zapadajúce slnko. Reku, treba fotiť.. Prvé boli hnedé polokoníky. U suseda. V blate. Vravím si, poďme ďalej, tuto sa mi brodiť nechce. A Kajo nám aj tak sľúbil andalúzaky.

Druhá zastávka

Boli tu. Nádherné stvorenia. Stádo piatich koní, ktorých hierarchiu nám Kajo starostlivo vysvetlil. V tak bezprostrednej blízkosti toľkých koní som nebola ešte nikdy. A hoci som zvyknutá na väčšiu veľkosť mojej Dedinskej ozruty, koníky vo mne budili rešpekt. Ale aj obdiv. A slobodu. Rozprestierala sa pred nami nádherná veľká pastvina s kaplnkou. Už som videla tie fotky.

To by ale v stáde nemohli byť dvaja mladí pojašení žrebci, ktorí sa každú chvíľu doberali a rútili hore-dole v plnom cvale. Ale ja ich chápem! Sú to mladí chaloši a svet je gombička. Ale čo ja teraz s tým?

Keď sme sa už dobrú polhodinu nevedeli dostať od okraja ohradníka do stredu pastviny, vzdala som to a prehlásila, že “tudy cesta ozaj nevede…

Keď cesta je cieľom

Boli dve hodiny poobede a zatiaľ ani cvak. Začínalo to už vyzerať všelijako. Času nebolo a my sme okrem zimy a únavy bojovali najmä so svetlom. Vrátili sme sa späť do Stropkova (áno, fakt sme si urobili niekoľkokilometrový okruh zbytočne) a tam spoznali tohoto nádherného sympaťáka z fotiek. Volá sa Junco Diez Navarra.

Kooonečne som vytiahla foťák, Pepe si bleskovo do šatky naviazala Filipka a ideme na to! Že bola zima, strašnaaaa zima, nebudem zdôrazňovať. A tiež som nejako podcenila spoluprácu so živým zvieraťom. Že rovnako ako deti má svoju vôľu a že rovnako ako dieťa ho možno ovládať iba mňamkami.

Processed with VSCO with a6 preset

Dali sme to!

Tak trochu. Kým Filipkovi nedošli tyčinky a neprišiel na to, že je vonku skutočne skutočná kosa. Nepomáhala už ani Fíha tralala v mobile. Fotenie však skončiť nemohlo, nebolo dosť materiálu.

Skutočná zima

A tak prišiel na rad plán B. Filipka sme aj s babkou poslali rozmrznúť do auta. A celá situácia už stala iba na Pepe. Zabalila sa do šatky, skrehnutými prstami hladila Junca a na povel sa tvárila, že je to úplne v pohode pocit necítiť si prsty na nohách.

Objav

Po chvíľke sme to zabalili, poďakovali všetkým zúčastneným za pomoc a ochotu, koníkom odovzdali mrkvičkovú výslužku a šli sme sa rozmraziť k horúcemu vývaru. Objavom dňa sa pre nás stala prekvapivo vynikajúca kuchyňa v stropkovskej reštaurácií a ešte lepšie stropkovské ceny. Len keby to pre nás nebolo tak od ruky..

Processed with VSCO with a6 preset

Smer domov

Cesta domov už trvala ako mala. Filipko ju celú prespal, ja som mala na mále a Pepe som obdivovala za to, že to niekde v priekope nezalomila tiež.

Doma ma už čakala moja Dedinská rodinka. Netuším ako, ale Dedinský tata všetkých uspal, dokonca aj seba. A išlo mu to akosi lepšie ako mne, pretože k tomu nepotreboval ani prso.


Processed with VSCO with a6 preset

>>> Čo si o jednorožcovi myslí Pepe?

Keď sme po strastiplnej ceste konečne dorazili a privítala nás chladná rusnácka príroda, v duchu som si povedala: “Nemohla by tá šatka byť radšej z kožušiny?

Ale nie, vážne. Nie som žiaden šatko-expert, ale moja prvá šatka bola tiež bavlnená ako táto, takže som mala tušenie, že sa bude dobre viazať a dá šancu aj takým ako ja. Šatka je príjemná na dotyk a dokonca aj zahreje, čo sme najviac ocenili s Filipkom v stajni, keď sme sa tam mliečkovali ako také dva cencúle.

Najviac sa mi páčil záver fotenia, keď Kaťuša zahlásila: “A teraz sa môžeš do šatky zababušiť. Vieš, ako keby ti bola ozaj zima.” Pokojne sme mohli to ako keby vynechať a aj tak by som sa s chuťou babušila.

Téma jednorožcov inak síce nie je nejako moja extra obľúbená, ale musím povedať, že najmä tá svetlá strana je ozaj nádherná.


Processed with VSCO with a6 preset

>>> Čo ste o Zuzke Cachovanovej z Rischina zaručene nevedeli..

So Zuzkou sme si vymenili stovky nočných správ a dozvedela som sa tak o nej a o jej rodinke neskutočne veľa zaujímavých vecí. Normálne taký životný príbeh na knihu. Pôvodne tu vlastne ani vôbec nijaký rozhovor byť nemal, no mne to nedalo. Moja pisateľská duša si to nemohla nechať len tak pre seba. A tak som Zuzke položila zopár otázok a poprosila ju o možnosť zverejnenia. Ona súhlasila.

  • Zuzi, hneď na úvod ďakujem za príležitosť fotiť váš nový dizajn šatiek. Prezraď mi, čo jeho návrhu predchádzalo?

Väčšina z našej tvorby vychádza z nášho života a toho, čo je nám blízke. S mužom milujeme kone a pohľad z konského sedla je pre nás jedným z najkrajších. A tak táto šatka vznikla na počesť našej prvej kobylky Angie.

Momentálne sa koňom nemáme čas venovať a deti sú ešte malé, ale verím, že v budúcnosti si to vynahradíme. Zatiaľ, keď už sa nemôžem nosiť v konskom sedle, tak aspoň nosím syna v tejto rozprávkovej jednorožcovej šatke.

  • Okrem toho, že milujete kone, viem o vás, že ste skutoční Dedinskí gazdovia. Dokonca oveľa väčší ako my doma. Ako to u vás teda naozaj vyzerá?

Ja aj muž sme študovali vedeckú výživu ľudí a bezpečnosť potravín, preto nám aj veľmi záleźí na kvalite toho, čo jeme a najmä, čo jedia naše deti. Ako vieme, oznaženie “BIO” je síce krásne na potravinách, ale darmo budeme pestovať BIO výrobky na pôde, ktorá bola vyše 40 rokov umelo hnojená. Preto máme aj na toto trošku náročnejšie kritéria.

Najmä na kvalite mäsa nám veľmi záleží a kedže sme aj milovníci zvierat, nie je nám jedno ako sú zvieratá chované a v akom prostredí žíjú. Chováme toho pomerne dosť, ale všetko má u nás aj voľný výbeh a môžem povedať, že sme sa snažili vytvoriť naozaj vhodné podmienky preto, aby sa u nás zvieratá cítili dobre. Chováme najmä hydinu a zajace. Momentálne pripravujeme pozemok na chov oviec a moriek. Kŕmime ich len krmivom dopestovanom v našom kraji.

Pestujeme pomenej, ale snažíme sa aspoň sezónne ovocie a zeleninu. Plánov do budúcna s našou farmou máme viac ako dosť, uvidíme, čo z toho vyjde. Chováme ale len pre vlastnú potrebu a našu rodinu. A tiež kvôli deťom, ktoré zvieratá a staranie sa o ne milujú.

  • Je ešte jedna vec, ktorú som sa o tebe počas našich rozhovorov dozvedela. Priznám sa, že ma naozaj prekvapila. Nikdy by som to totiž netipovala. Vieš, čo mám na mysli, však?

Asi máš na mysli náš dom. Nuž, milujem Slovensko, to je myslím každému z našej tvorby jasné. Tu je náš domov a vždy bude. Ale krajina, ktorá mi veľmi učarovala a v našom dome to je aj poriadne cítiť je Afrika.

Raz dokonca bola u nás na poradenstve mamička s tatkom Afričanom a ten mal úsmev od ucha k uchu, pretože sa tu cítil ako doma.

S mužom milujeme cestovanie a lákajú nás práve také pravé miesta, kde to vonia typickou kultúrou a takým pravým etno nádychom. Z ciest sme si priniesli veľa suvenírov od tamojších umelcov a kedže sme prírodne naladení, tak u nás doma prevláda veľa exotického dreva a kameňa.

Afrika je u nás všade, dokonca aj v detskej izbe. Dôvodov prečo sa nám tak zapáčila je viac a dokonca sme tam boli aj na svadobnej ceste. Hneď ako chlapci trochu vyrastú a bude to pre nich vhodné, chceme ísť s nimi na Safari.

V Afrike som vlastne aj prvýkrát spozorovala nosenie detí a zamyslela som sa nad ním. Nesmierne sa mi to zapáčilo a bolo to ešte v dobe keď sme sami deti nemali. Takže to pre mňa bolo čosi nové a v tej dobe na Slovensku veľmi ojedinelé. Som rada, že sa vraciame späť ku tomu, čo je ľudstvu prirodzené.

Processed with VSCO with a6 preset

  • Už teraz máš doma troch chlapcov. Toho najmenšieho aktuálne nosíš v Rischine. Plánujete do budúcna ešte nejako rozšíriť rodinku?

Momentálne je nám veselo. Máme troch synov od 4 mesiacov do 4 rokov. Neviem na 100%, či je to naša konečná, ale vždy som chcela tri deti. Muž síce ešte stále podpichuje, ale budeme mať čo robiť, vychovať z nich správnych mužov.

Určite sa ale rozrastieme o nejaké tie zvieratká. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy..


>>> Backstageové faux-pas

Tak a na úplný záver ešte sľubovaný prešľap. Za celý čas úprav fotky videlo viacero ľudí. Nikto si to však nevšimol. Až kým neuzreli svetlo sveta a neupozornila ma na to Pepe. Vy ste ho spozorovali? V pravom dolnom rohu.. Aha, Kajo!

Processed with VSCO with a6 preset

Foto: Dedinská mať
Šatka a nosič: Rischino
Šatku Magic Unicorn si viete zakúpiť TU.
Modelka: Pepe a Filipko
Kôň: Junco DN
Za prepožičanie vesty na fotenie ďakujeme: La Femme Fatale

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s