“Nelez tam! Spadneš!”

Určite ste už niekedy v živote zažili, zachytili či sa sami priamo zúčastnili takejto konverzácie. Aké z toho boli vaše pocity?

“Nelez tam! Spadneš!”
BÁC
“Vidíš? Hovorila som ti to!”

Kto pozná techniku pozitívneho programovania mysle, vie, čo všetko slová a myšlienky dokážu urobiť s našim životom a podvedomím. Keď neveríte, overte si to sami – Doktor psychológie Google, CSc. o tom isto niečo vie. Stačí len, ak do vyhľadávača zadáte to, čo potrebujete.

Slová a myšlienky

V úplnej skratke uvediem dva základne princípy, ktorými sa snažím riadiť, ak to moje vnútorné psyché a výška ega dovolia.

1. Vesmír nepozná zápory. Čokoľvek povieme, povedzme to bez ne-. Vesmír totiž v tomto prípade počuje iba – Lez tam! Spadneš. Juchú!
2. Akú myšlienku raz vyšleme, taká odozva sa vráti. Rovnica akcie a reakcie. Ak poviem, že spadneš, tak vesmír počuje “Spadnúť? OK. Tvoje želanie mi je rozkazom. Spadni! Hneď! Teraz!” Juchú!

Ak o tom chcete vedieť viac, tak názorne to popisujú dva nádherné filmové dokumenty – What the Bleep Do We Know!? (Čo my len vieme?) a The Secret (Tajomstvo).

---

A teraz malá ukážka. Vždy tu máme tú istú modelovú situáciu, ibaže zakaždým z pohľadu inej osoby. Dieťa lezie na vysoký predmet a nám to lezie na nervy, lebo sa nám naň už nechce dozerať (veď celé mesiace nerobíme nič iné). A najradšej by sme si sadli na zadok a skontrolovali, čo je nového na Facebooku.

OSOBA ONA 1

– “Nelez tam! Spadneš!”
– “Vidíš? Hovorila som ti to!”

Slová, ktoré sme počúvali ako deti. A ako sme ich len neznášali, však? No ja teda určite! A poučili sme sa z nich? Ale kdežeee! Po nich sme sa do toho veľakrát pustili zas a znova! Už len preto, aby sme dokázali, že nespadneme. A veľakrát sa nám to nepodarilo.

A hoci sme tieto vety neznášali najviac na svete a nikdy nič dobré po takejto vzájomnej konverzácii medzi rodičom a dieťaťom nevzišlo, vždy len dva o dominanciu bojujúce tábory, teraz ich aj tak bezmyšlienkovite spakruky opakujeme. Keď sa však poriadne započúvame, čo v tých slová skutočne počujeme? Zadosťučinenie, škodoradosť, odplatu alebo “spravodlivosť”?

Niečo v štýle akože – “ja som ti to hovorila a ty si ma nepočúval, tak tam máš. Trest. A teraz si môžeš revať. Možno si to zapamätáš, že MA proste nabudúce máš počúvať. Lebo JA som dospelá a múdrejšia a ty si malé decko! Ha! Vyhrala som! 

Super, že som vyhrala. Som šťastná, že bolo spravodlivosti učinené. A súčasne som nasr*na, lebo to dieťa teraz kvôli tomu, že MŇA nepočúvlo, reve. A jasné, že sa tak silno neudrelo, panebože, veď len trochu spadlo. To ho už ani nemôže bolieť. Len tu na mňa hrá divadlo. So mnou cvičiť teda nebude! No veď uvidíme, kto túto vojnu napokon vyhraje!”

/A áno, nuž, možno som to trochu pre ilustráciu princípu zdramatizovala./

---

OSOBA ONO

“Mám 1,5 roka a práve som objavilo čaro lezenia. Je to super! Nohy neslúžia už len na pohyb vpred. Viem sa s nimi za pomoci ručičiek vyškriabať až hore, na túto ooobrovskú stoličku, ktorá je dvakrát taká vysoká ako ja. Dá to síce zabrať, ale keď som už hore, je to taká srandaaaa! Postavím sa, rozhliadnem sa a prosto sa z toho musím radovať a blázniť. Toto chcem robiť, toto je zábava! Zas a znova, hore a dole a som stále odvážnejšie. Ide mi to lepšie a lepšie a lepšie. Je to tu úplne super! Nie ako to hranie sa s hračkami. Tie už predsa poznám.”

– “Nelez tam hore! Spadneš!”
– Nie, nespadneeem. Mami, aha, chyť ma! Haha, to je super! Aha, aké som šikov.
BÁC.
– Aaaaaaaaaaa
“Vidíš? Hovorila som ti to!”
– Aaaaaaaaaaa

“Mamiiiii, to bolí! A prečo kričíš? Mamiiiii! Prosím, bojím sa. Aaaaaa. Neťahaj ma. Nechoď preč. Prosím. Mamka, nehnevaj sa. Veď ja som to neurobilo naschvál. Veď som sa hralo a omylom som sa šmyklo. Mami, prečo ma nepočuješ? Prečo ma nepočúvaš? Veď sme sa spolu hrali! Prečo ma nechápeš?
Ja Ťa nechcem hnevať. Ja nezlostím. Mami, poď ku mne, prosím. Som úplne smutné. Už to nebolí, ale neviem sa upokojiť, keď sa hneváš.”

/No, je možné, že aj tuto som to nepatrne na ukážku zveličila. Ale iba trošičku. V skutočnosti naozaj nikto k ujme neprišiel./

---

OSOBA ONA 2

Máme doma Tarzanovo dieťa, ktoré práve objavilo čaro lezenia. A teda lezie všade a na všetko. Pokiaľ to ale nie je na žehliacu dosku k rozhorúčavenej žehličke, tak ho v podstate nechávam a som pri ňom, aby nabralo balans, istotu a vyskúšalo si rôzne povrchy. Samo si predsa prísť na to, čo sa kyvoce a čo nie.

Zaujímam taktiku takú ako vždy – trpezlivosť zmiešaná s nádejou, že po pár týždňoch, keď si Dieťa odskúša a nabaží sa toho, čo potrebuje, tak ho to najskôr prejde. Ostatne tak, ako vždy všetky takéto obdobia. Hlavne sa z toho snažím neurobiť zakázané ovocie. Veď to láka najviac. Ale nemusím vám hovoriť, že aj náš Dedinský tata je z tejto mojej techniky na prášky, že? 

– Miláčik, prosím Ťa, opatrne a drž sa stále oboma rúčkami, dobre?
– Zlatíčko, buď opatrný, táto stolička nie je úplne stabilná. Ja osobne by som na ňu neliezla, ale keď to chceš skúsiť, tak OK. (áno, ja naozaj takto rozprávam)
– Pampúšik, musíš stále sledovať, kam dávaš nôžky, dobre?

A aká je moja reakcia, keď náhodou nastane BÁC!? Nijaké “Čo robíš!“.

Najprv bez akejkoľvek reakcie či citoslovca počkám, ako Dieťa na pád zareaguje. Ak je to bez plaču, nereagujem nijak a fungujeme akoby sa nič nestalo. Ak bol úder alebo úľak väčší, kľaknem si k nemu – “Mojinko, si v poriadku?” – a objímem ho, ak o to stojí. Vezmem do náručia, upokojím, pohladím a ponúknem prsko, ak vidím, že je z toho veľmi rozrušené a potrebuje nájsť opäť pevný bod na zemi. Boliestka po chvíli aj so šokom pominú, plač ustane a my spolu v objatí a harmónii a môžeme fungovať ďalej.

Čo si myslím, že som Dieťa práve do budúcna naučila? V prvom rade môj model správania a reakcií (nie krik, ale pochopenie). A tiež, že tu preň som. A nech sa deje čokoľvek, môže sa na mňa obrátiť – bez morálneho odsudzovania a poúčania. Pretože to práve v tejto chvíli potrebuje najmenej. Keď plač pominie, môžeme spolu celú udalosť prebrať ešte raz. Momentálne je ale opora to najdôležitejšie.

---

A teraz úprimne – keby ste vy boli ONO, ktorú ONÚ (1 či 2) by ste si vybrali, aby sa vám po páde prihovorila?

Vrátim sa ešte raz na úvod. Určite ste už niekedy v živote zažili, zachytili či sa sami priamo zúčastnili takejto konverzácie. Aké z toho napokon boli vaše pocity? Podeľte sa so mnou o ne v komentároch. Toto boli tie moje..

Každopádne, všetci si robíme ako najlepšie vieme. Nejdem tu nikomu nič kázať, čo máte robiť či ako vychovávať vaše dietky. Ibaže by ste boli Dedinský tata alebo Dedinské babky. Tak to áno, v tom prípade vás v tom budem sekírovať až do porazenia! Lebo taká ja už raz som. Semetrika! 

Foto: Dedinská mať