“Nelez tam! Spadneš!”

Určite ste už niekedy v živote zažili, zachytili či sa sami priamo zúčastnili takejto konverzácie. Aké z toho boli vaše pocity?

“Nelez tam! Spadneš!”
BÁC
“Vidíš? Hovorila som ti to!”

Kto pozná techniku pozitívneho programovania mysle, vie, čo všetko slová a myšlienky dokážu urobiť s našim životom a podvedomím. Keď neveríte, overte si to sami – Doktor psychológie Google, CSc. o tom isto niečo vie. Stačí len, ak do vyhľadávača zadáte to, čo potrebujete.

Slová a myšlienky

V úplnej skratke uvediem dva základne princípy, ktorými sa snažím riadiť, ak to moje vnútorné psyché a výška ega dovolia.

  1. Vesmír nepozná zápory. Čokoľvek povieme, povedzme to bez ne-. Vesmír totiž v tomto prípade počuje iba – Lez tam! Spadneš. Juchú!
  2. Akú myšlienku raz vyšleme, taká odozva sa vráti. Rovnica akcie a reakcie. Ak poviem, že spadneš, tak vesmír počuje “Spadnúť? OK. Tvoje želanie mi je rozkazom. Spadni! Hneď! Teraz!” Juchú!

Ak o tom chcete vedieť viac, tak názorne to popisujú dva nádherné filmové dokumenty – What the Bleep Do We Know!? (Čo my len vieme?) a The Secret (Tajomstvo).


A teraz malá ukážka. Vždy tu máme tú istú modelovú situáciu, ibaže zakaždým z pohľadu inej osoby. Dieťa lezie na vysoký predmet a nám to lezie na nervy, lebo sa nám naň už nechce dozerať (veď celé mesiace nerobíme nič iné). A najradšej by sme si sadli na zadok a skontrolovali, čo je nového na Facebooku.

OSOBA ONA 1

– “Nelez tam! Spadneš!”
– “Vidíš? Hovorila som ti to!”

Slová, ktoré sme počúvali ako deti. A ako sme ich len neznášali, však? No ja teda určite! A poučili sme sa z nich? Ale kdežeee! Po nich sme sa do toho veľakrát pustili zas a znova! Už len preto, aby sme dokázali, že nespadneme. A veľakrát sa nám to nepodarilo.

A hoci sme tieto vety neznášali najviac na svete a nikdy nič dobré po takejto vzájomnej konverzácii medzi rodičom a dieťaťom nevzišlo, vždy len dva o dominanciu bojujúce tábory, teraz ich aj tak bezmyšlienkovite spakruky opakujeme. Keď sa však poriadne započúvame, čo v tých slová skutočne počujeme? Zadosťučinenie, škodoradosť, odplatu alebo “spravodlivosť”?

Niečo v štýle akože – “ja som ti to hovorila a ty si ma nepočúval, tak tam máš. Trest. A teraz si môžeš revať. Možno si to zapamätáš, že MA proste nabudúce máš počúvať. Lebo JA som dospelá a múdrejšia a ty si malé decko! Ha! Vyhrala som! 

Super, že som vyhrala. Som šťastná, že bolo spravodlivosti učinené. A súčasne som nasr*na, lebo to dieťa teraz kvôli tomu, že MŇA nepočúvlo, reve. A jasné, že sa tak silno neudrelo, panebože, veď len trochu spadlo. To ho už ani nemôže bolieť. Len tu na mňa hrá divadlo. So mnou cvičiť teda nebude! No veď uvidíme, kto túto vojnu napokon vyhraje!”

/A áno, nuž, možno som to trochu pre ilustráciu princípu zdramatizovala./


OSOBA ONO

“Mám 1,5 roka a práve som objavilo čaro lezenia. Je to super! Nohy neslúžia už len na pohyb vpred. Viem sa s nimi za pomoci ručičiek vyškriabať až hore, na túto ooobrovskú stoličku, ktorá je dvakrát taká vysoká ako ja. Dá to síce zabrať, ale keď som už hore, je to taká srandaaaa! Postavím sa, rozhliadnem sa a prosto sa z toho musím radovať a blázniť. Toto chcem robiť, toto je zábava! Zas a znova, hore a dole a som stále odvážnejšie. Ide mi to lepšie a lepšie a lepšie. Je to tu úplne super! Nie ako to hranie sa s hračkami. Tie už predsa poznám.”

– “Nelez tam hore! Spadneš!”
– Nie, nespadneeem. Mami, aha, chyť ma! Haha, to je super! Aha, aké som šikov.
BÁC.
– Aaaaaaaaaaa
“Vidíš? Hovorila som ti to!”
– Aaaaaaaaaaa

“Mamiiiii, to bolí! A prečo kričíš? Mamiiiii! Prosím, bojím sa. Aaaaaa. Neťahaj ma. Nechoď preč. Prosím. Mamka, nehnevaj sa. Veď ja som to neurobilo naschvál. Veď som sa hralo a omylom som sa šmyklo. Mami, prečo ma nepočuješ? Prečo ma nepočúvaš? Veď sme sa spolu hrali! Prečo ma nechápeš?
Ja Ťa nechcem hnevať. Ja nezlostím. Mami, poď ku mne, prosím. Som úplne smutné. Už to nebolí, ale neviem sa upokojiť, keď sa hneváš.”

/No, je možné, že aj tuto som to nepatrne na ukážku zveličila. Ale iba trošičku. V skutočnosti naozaj nikto k ujme neprišiel./


OSOBA ONA 2

Máme doma Tarzanovo dieťa, ktoré práve objavilo čaro lezenia. A teda lezie všade a na všetko. Pokiaľ to ale nie je na žehliacu dosku k rozhorúčavenej žehličke, tak ho v podstate nechávam a som pri ňom, aby nabralo balans, istotu a vyskúšalo si rôzne povrchy. Samo si predsa prísť na to, čo sa kyvoce a čo nie.

Zaujímam taktiku takú ako vždy – trpezlivosť zmiešaná s nádejou, že po pár týždňoch, keď si Dieťa odskúša a nabaží sa toho, čo potrebuje, tak ho to najskôr prejde. Ostatne tak, ako vždy všetky takéto obdobia. Hlavne sa z toho snažím neurobiť zakázané ovocie. Veď to láka najviac. Ale nemusím vám hovoriť, že aj náš Dedinský tata je z tejto mojej techniky na prášky, že? 😀

17458411_873814672759856_1198686574056287311_n

– Miláčik, prosím Ťa, opatrne a drž sa stále oboma rúčkami, dobre?
– Zlatíčko, buď opatrný, táto stolička nie je úplne stabilná. Ja osobne by som na ňu neliezla, ale keď to chceš skúsiť, tak OK. (áno, ja naozaj takto rozprávam)
– Pampúšik, musíš stále sledovať, kam dávaš nôžky, dobre?

A aká je moja reakcia, keď náhodou nastane BÁC!? Nijaké “Čo robíš!“.

Najprv bez akejkoľvek reakcie či citoslovca počkám, ako Dieťa na pád zareaguje. Ak je to bez plaču, nereagujem nijak a fungujeme akoby sa nič nestalo. Ak bol úder alebo úľak väčší, kľaknem si k nemu – “Mojinko, si v poriadku?” – a objímem ho, ak o to stojí. Vezmem do náručia, upokojím, pohladím a ponúknem prsko, ak vidím, že je z toho veľmi rozrušené a potrebuje nájsť opäť pevný bod na zemi. Boliestka po chvíli aj so šokom pominú, plač ustane a my spolu v objatí a harmónii a môžeme fungovať ďalej.

Čo si myslím, že som Dieťa práve do budúcna naučila? V prvom rade môj model správania a reakcií (nie krik, ale pochopenie). A tiež, že tu preň som. A nech sa deje čokoľvek, môže sa na mňa obrátiť – bez morálneho odsudzovania a poúčania. Pretože to práve v tejto chvíli potrebuje najmenej. Keď plač pominie, môžeme spolu celú udalosť prebrať ešte raz. Momentálne je ale opora to najdôležitejšie.


A teraz úprimne – keby ste vy boli ONO, ktorú ONÚ (1 či 2) by ste si vybrali, aby sa vám po páde prihovorila?

Vrátim sa ešte raz na úvod. Určite ste už niekedy v živote zažili, zachytili či sa sami priamo zúčastnili takejto konverzácie. Aké z toho napokon boli vaše pocity? Podeľte sa so mnou o ne v komentároch. Toto boli tie moje..

Každopádne, všetci si robíme ako najlepšie vieme. Nejdem tu nikomu nič kázať, čo máte robiť či ako vychovávať vaše dietky. Ibaže by ste boli Dedinský tata alebo Dedinské babky. Tak to áno, v tom prípade vás v tom budem sekírovať až do porazenia! Lebo taká ja už raz som. Semetrika! 😀

Foto: Dedinská mať
Reklamy

15 thoughts on ““Nelez tam! Spadneš!”

  1. Dokument Tajomstvo si púšťam už asi 6 rokov.. len tak mi to bzučí popri varení… samozrejme nie dennodenne… ale vždy ked ma napadne… dokonca v ramci zdokonalovania nemčiny si ho púšťam v nemeckom jazyku :-D. Veľakrát sa mi to potvrdilo ako toto pravidlo funguje… učím to aj moju staršiu dcéru… a u syna 10mesačného budem potrebovať si asi tieto tvoje riadky prečítať viackrát :-D, lebo je hrozne šikovný a zvedavý do života… a ked sa k tomu prida starostlivosť o domacnosť, úlohy so staršou, varenie…tak mam čo robiť… ale akosi aj tak stale odmietam zavrieť ho do postielky a nahadzať mu tam hračky nech je klud… (ako mi už par krat radilo okolie) – postielku ani nemame… som za objavovanie a nie za mreže :-D. takže viem že ešte bude takých večerov že padnem do postele z posledných síl 😀 ale stojí mi to za to… No musím sa priznať že niekedy je to velmi ťažké ked už sa pridali domáce úlohy a povinnosti prváčky …takže momentálne riešim tam ako pracovať s dcérou a motivovať ju, aby sme nemali dva tri krat do týždna písanie úloh sprevádzané plačom :-/… Asi je znova čas zapnúť si to Tajomstvo 😀 Pekný deň

    Like

  2. Úplne presne opisujes moje pocity! Všímam si toto denno denne na ihriskách a vždy ma tie konverzácie (alebo skôr monology mamičiek,babiciek atď ) vyvadzaju do nepricetnosti 😀 je super vedieť že nie som v tom sama čo sa snaží na to ísť inak 😉

    Like

  3. Jaj, ale by som potrebovala, aby si trošku vysekírovala našu dedinskú babku a dedinského dedka. Perfektný sú. Len sekírovať potrebujú 🙂

    Like

  4. Teoriu ovladam, este ju dostat do praxe, alebo v predsavzati vydrzat aspon do poobedia 😀 lebo oncas mi tiez rupnu nervy a najdem sa v reakciach Onej 1 ””’ 😀

    Like

    1. Presne aj ja nasla som sa aj v jednom aj v druhom, a hlavne odkedy sa syn v dvoch rokoch odstavil od dojcenia a poobede nespi je nadludsky vykon dat nonstop pozornost na dietati a popri tom aj varit (aj jest sa musi) a aj upratovat ( ani v bordely nechceme zit) takze ano vsetci robime ako vieme ako nam nervy dovolia ale vela zalezi od povahy ako rodica ci stareho rodica tak aj dietatka…ako neobhajujem kricanie na dieta a sama ked sa to stane mam dlho zly pocit a casto to konci aj ospravedlnenim…je medzi nami velka laska (dlho dojceny noseni spime spolu :-D, a je to tak uzasne) a mam pocit ze uz to aj chape ze maminka ho lubi a pocuva a aj sa s nim hra len niekedy nestiha 🙂

      Like

  5. Tiež nemám rada poucovanie a nasledny víťazný tón, ale občas sa mi to asi tiež stane. Malému 13m, sa snažím činnosti nezakazovat, radšej som mu v pätách, aj keď nie vždy sa to dá. Radšej mu poviem davaj pozor, poď pomaličky, poď pomôžem ti, daj mi rúčku pôjdeme spolu… keď uz spadne a vidím ze je ok, len poviem baaac a už aj on zareaguje: NA, opráši sa a ide ďalej. Keď sa naozaj udrie prídem k nemu pomojkam, pofukam, pripadne si dáme mliečko ak je to veľký plač

    Like

  6. Inak presne toto som riesila vcera. Maly (dnes ma presne rok ;)) uz cca 6 tyzdnov chodi a vcera sa vybral preskumat rozvite schody veduce dolu k parkovisku. Ori shodoch je hrdzave zábradlie a on to zabradlie potreboval preskumat zrovna z tej strany od schodov. Vravim si-nejdem mu zakazovat-uvidim co bude. A tak som trpla v strehu asi 10 min.kym to preskumal a vsetky kamienky pohadzal dolu schodami a aj keď mal parkrat namále, zaobisli sme sa bez padu ;). Mpzno len tym nie hned netativnym myslenim to dopadlo takto v pohode a ked dopreskumal usmial sa na mna a sli sme dalej… Uz som o tom pocula o tej metode nevidiet hned vsade len to zle a aj ked sa snazim to praktizovat nie vzdy sa dari… Super clanok 😉

    Like

  7. Milé mamky, ďakujem vám všetkým za všetky správy, komentáre a slová povzbudenia aj kritiky. Všetko čítam a vnímam. A naozaj veľká vďaka za všetko, posúvate ma obzormi ďalej. Bolo toho mnoho, a tak si dovolím vám takto hromadne k článku odpísať. 🙂
    Ja nie som nijaký odborník – ani psychológ, ani pedagóg, ani mentor. Pokojne si inšpirujte, pokojne aj nie. Ja som len taká istá (ne)obyčajná mama, ako vy všetky. Všetky robíme to, čo cítime a ako najlepšie vieme. Všetky máme krásne a úžasné dni, kedy všetko beží ľahko a vtedy je radosť reagovať na akékoľvek životné situácie. Ale takisto máme všetky dni únavy a vyčerpania, kedy pochybíme, pretože … Ale všetko to je v poriadku. Pretože, hoci to znie neuveriteľne, ale aj my mamy, že LEN ľudia!
    Kto čítal článok pozorne, zistí, že nikdy som nikde nenabádala k tomu, aby sme naše dietky vystavovali nebezpečným situáciám. Práve naopak – bezpečnosť a zdravie našich detí je vždy na prvom mieste! Každé dieťatko je jedinečné – a situácia, ktorá je bezbečná pre jedno, nemusí hneď automaticky znamenať, že je bezpečná aj pre druhé šidlo.
    Skutočnou podstatou tohto článku bol fakt, aby sme sa občas zastavili, spomalili a skúsili sa spätne pozrieť na spôsob našej komunikácie. Počúvajme seba a svoje okolie – doma či na ihrisku. To je samé – nerob toto, nechoď tamto, neber hento, neskáč tamto, nejedz toto, … Vypočujme si naše staré zautomatizované programy a zamyslime sa nad tým, či by sa nám páčilo, keby nás nimi niekto takto naustále častoval. Ak nie, skúsme nájsť riešenie ako z toho. Pretože tá istá vec sa dá vždy povedať rôznymi spôsobmi. Skúšajme hľadať tie pozitívne. Zo začiatku to bude náročné, ale chce to len cvik, tak ako všetko. To bol môj odkaz.
    Ďakujem vám ešte raz a krásne radostné rodinné chvíľky vám prajem! Dedinská mať ❤

    Like

    1. Krásne to vystihol môj syn,keď niečo pokazí, zašpiní,rozbije …povie ” to nevadí” ….. nuž inšpiroval sa mojou rétorikou a nemá strach z mojej reakcie.akurat že blbe je,že povie ” to nevadí” aj keď zbije mladšieho brata..

      Like

  8. Ja sa s clankom vobec nestotoznujem. Deti su uzasne stvorenia ale keby sme ich nechali lozit hocikam asi by sa dlheho veku nedozili. Ved my rodicia sme tu od toho aby sme ich vserko naucili. Na nieco musia prist sami ale nemusia si pritom rozbit hlavu. Kto ma detom urcovat hranice? Pri vychove ci zabave? Ja osobne radsej dieta vystriham a snazim sa ho naucit rizikam aby si neublizilo. Nejde o to kazit mu zabavu ale nenechat si ho rozbit hlavu pripadne s otrasom mozgu, ktory je u deti bezny, letiet na pohotovost. A ten vnutorny dialog s dietatom ako pisete “ja som ti to hovorila..si ma neposluchol. Haha teraz reves a to mas zato” to je trosku zdramatizovane? Ak matka takto rozmysla voci svojmu dietatu tak to nema v hlave v poriadku. A este dodam, ze si myslim ze ak si deti budu robit co chcu uz v mini veku, len tazko sa daju vychovat v dalsich dolezitych veciach.

    Like

    1. Vobec ste clanok nepochopili. Ked dieta lezie napriklad na preliezku vysoko,hovorite mu:pevne sa drz, nohu dat tam, pozeraj sa kam šliapes,ak sa ti zda vysoko pod dole, ….(stojite pod nim)
      Nehovorite mu:nechod tam lebo si rozbijes hlavu a budes mat otras mozgu

      ALe ak chce ist na preliezku a vam sa to zda nebezpecne poviete mu; pocuj zda sa mi to nebezpecne,to je pre vacsie deticky,skusime inokedy,ukaz mi ako vies sa krasne hojdat…. (tym ho zaujmes inym a nevystrasite ho )
      Da sa to takto korigovat

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s